Vasiľ pije. Nie tak ako je v Rusku zvykom, nechodí ani do krčmy za kamošmi pozerať na zápasy. Pije keď ho naserie život. Moja práca mi ničí charakter, som tam len rok, no som zvedavá čo so mňa urobí o ten ďalší.
Neznášam keď Vasil pije. Nedokáže potom artikulovať, tacká sa po byte, prevracajú sa mu oči a pri hádke cerí zuby vlkolaka. Ako vždy sa hádame keď varím, držím v ruke nôž a krájam zeleninu. On vždy musí odporovať, a prekrúcať čo poviem. Nie, že by zaliezol do izby a šiel sa z toho vyspať, dal si sprchu a čau. Nie, on musí počúvať každú moju hysterickú výčitku a vymýšľať na ňu dementnú odpoveď, ktorá ma dostáva do varu skôr akú tu polievku na sporáku. Raz ho určite pichnem tým nožom a potom si budem vyčítať, že som sa ja sprostá mala už pred dvadsiatimi rokmi zdvihnúť a isť bývať ku materi. Ako mu to furt vykrikujem. Fakt sa snažím len brániť. Celý druhý deň potom, mám len výčitky na neho aj seba. Píšem mu, že s nim končím a v duchu si nahováram, že ho už nemilujem. Som do prdele slobodna ženská nedám sa tyranizovať.
Náš pes má rakovinu, ale extra ho to neserie, kiež by aj iný mali taký pohľad na život ako on.
Pred deviatimi mesiacmi a zhruba X rokmi plus mínus tri, rodičia moji známych, veľmi známych, až na krv blízkych súložili o závod. A teraz sa robia hromadne party kozorožcov a pravoslávne vianočne večere. No podľa mňa, nie je to sradna rodiť do januárovej zimí. V kalendár mám zaškrtané okienka od 1. Do 23. Januára no na žiadnu stých osláv sa nechystám. Mám tých muklov rada, tak im to snáď bude stačiť.
Vasiľ môj drahý chytil slinu, keď mu dali červenú na magistráte, lebo vyzerá ako pankáč žijúci pol roka na ulici. Kartu mu anonymne nevybavia, od koho by inak inkasovali pokuty, keby sa jeho slobodna duša rozhodla verejne protestovať a jazdiť v mhd na čierno. Po ceste domov mu z vrecka nejaká sfetovaná cigánka ukradla peňaženku z dokladmi a mobil, ktorý som mu požičala. Policajti mu dvojhlasne zanôtili, že to nie je ich starosť a nech sa odtiaľ pakuje ak nechce vyvolať bitku. Vasil je smoliar, veď čo vrana k vrane sadá. Dokážem pochopiť úplné všetko. On by, ale nespravodlivosti napľul do tvare, zakvačil ju o prvý vagón a nechal rozdriapať na márne kúsky, keby to bolo len na chvíľu možne. Nespravodlivosť je, ale subjektívny postoj jedinca. On je fakt dobrák od kosti. Sociálne sa angažuje pri každej verejnej príležitosti, pomôc babkám, dedkom, mamičkám, feťákom aj opilcom. A Tak aj potom dopadne. Nechodí na červenú cez priechod. Nenarúša noční kľud vyhýba sa všetkému čo by mohlo pritiahnuť pozornosť na jeho osobu.
Svojich drahých priateľov som už peknú dobu nevidela, zamenila som ich za kariéru. Každý deň sa ponáhľam domov, aby som sa mohla znovu pripraviť na druhy deň do tej istej práce. Svoju prácu milujem, len čo je pravda. Vždy som chcela pracovať na mieste kde iným- cudzím budem môcť odovzdať svoje nahromadene cenné vedomosti. Odkedy sa, ale začalo meniť vedenie a rapídne narastať počet zamestnancov, nie som si ničím istá. Gaba sa stala zástupkyňou vedúceho. Po predajni sa promenáduje ako páv, prstom prechádzka pomedzi regáli a kontroluje či sme poriadne vytreli prach. Začínali sme v tom obchode spolu. Bola utiahnutá, nerozprávala sa s nikým, stala na jednom mieste a len na vyzvanie urobila čo sa od nej chcelo. Teraz, chodí s každou náhodné dopočutou novinkou za svojím šéfikom a zavesí mu na nos aj to či som na hajzli päť, alebo desať minúť. A ja si stále naivne nahováram, že moja práca ma zmysel.
Soňa moja najlepšia kamarátka sa za tu dobu stihla naučiť perfektne po anglicky a odišla bývať na Nový Zeland. Stále mi posiela pohľadnice s poznámkou. „kedykoľvek budeš chcieť prísť si Vítaná. Nezabudni.“ Určite drahá a za čo tak asi?
V myšlienkach som sa náhlila do prace, prikladala kartu na záznamník príchodov, rátala si peniaze v pokladni, zametala, vytierala dlážku, kontrolovala sortiment a čistila skla. Snažila som sa klásť nohy jednu za druhou pred seba, tak rýchlo ako to bolo možne, no stále som mala pocit, že v topánkach mám naliatu smolu. Mala som chuť na cigaretu, ale v tom nedostatku času som nebola schopná vyhrabať krabičku z kabelky. Z myšlienkového oparu ma vytrhla rana delobuchu, záblesky fotákov a krvavé šmuhy. Mala som v plané prejsť už len pár krokov a byť v práci. V tom sa mi pred očami odohrala kriminálna scéna. Električka v zákrute nestihla zabrzdiť, len v povetrí bolo počuť jej slabé no náhlivo sa opakujúce cinkanie… Vpálila do chlapíka, svetlom mu rozbila čelo, zvalila ho na zem a tlačila ho niekoľko metrov pred sebou, jeho telo sa prevaľovalo a zanechávalo za sebou krvave útržky, skrúcalo mu ruky a nohy. Zostala som tam stať pribetónovaná. Na vôkol stalo ďalších 6 ľudí, no nikto známy. Strojvodca vybehol z električky a vydesený kričal na celé to malé námestie, kde takmer nikto nebol – Ja som ho nevidel. Nebol tam. Nebol tam. Nevidel som ho. – kľakol si k mužovi a začal ho kontrolovať podľa všetkých naučených predpisov prvej pomoci. V jednej ruke držal vysielačku a s druhou prikladá prsty na krčnú tepnu. Ľudia sa pomaly zhlukovali, okolo električky, držali pred sebou tie vecičky zaznamenávajúce dejiny a krváky. Len ja som tam ešte stále stala bez povšimnutia. V momente keď skočil ten chlapík pod električku stretli sa nám pohľady. Krátky okamih, z ktorého som stihla vyčítať – Je to môj koniec sveta… Kostolné hodiny odbili osem, vrátili ma z hypnotického stavu. Pohla som nohou vpred a kráčala smerom do prace ako by sa nič nestalo.
– Irena meškáš, mala si byť dávno nastúpená za pokladňou dávam Ti za to pokutu 200 korún. – Viktor vraštil svoje husto zarastené brvy a zapisoval si poznámky do svojho zošita.
– Opozdené príchody do prace netolerujem, buď si istá, že to posuniem ďalej. – bez slova som rozbehla kasu a začala markovať prvého zákazníka.
– A usmievaj sa pri tom keď tam stojíš, je to predsa tvoja práca. – ďalej narážal ostrou čepele o sklo.
– Ďakujeme Vám za nákup a prajeme Vám pekný deň- podávala som pani v ružovom kabáte tašku s nákupom a katalóg najnovších akcii.
Nikto sa ma na nič nepýtal, nikomu som nič nevysvetľovala len som si celu tu dobu prehrávala ten moment. Ja som ho na tej ceste tiež predtým nevidela, nevšimla som si nikoho kto by tam … len zrazu jeho tvár.
Skončila som v práci o piatej ani o minutú dlhšie som tam neostala, vedúci po mne zazeral. Ja som len obrátila tabulu s nápisom closed a zmizla medzi zákazníkmi.
Pôjdem na políciu poviem im, že ten strojvodca fakt za nič nemôže, že to bola nehoda. Má to vôbec zmysle možno to prežil. Možno majú zápisnicu od všetkých svedkov. Neviem čo ma to popadlo, nikto ma nenútil ísť tam. No potrebovala som počuť čo sa s tým mužom stalo.
– Čo potrebujete slečna?-
– Ja, chcem hm,…koktala som a nevedela nájsť správne odpovede.
– Dnes ráno na Zamatovom námestí –
– Áno stala sa tam nehoda.
– Nehoda?- takže ho nebudú súdiť za nedbalosť, alebo prekročenú rýchlosť dobiehala som zbytočne scenár v myšlienkach.
– Ten chlapík, čo je s ním?
– A prečo Vás to zaujíma?
– Ja len, myslím si, že strojvodca ho fakt nevidel.
– Pán Voľkovský to …. v tom momente sa rozleteli dvere a policajt vyprevádzal agresívneho chlapíka zo zakrvavenou hlavou z akej si miestnosti. Policajnú stanicu nepoznám neviem ako to tam funguje. Nesledujem tie kriminálky neviem čo sú to za miestnosti. Viem len, že policajná stanica na Potočnej ulici má vchod, za vchodom okienko vrátnice, hneď za ňou schody potom mreže a potom asi štyri smery a na každom asi troje dvere. Z tých vľavo sa rútili tí dvaja.
– Vasil, čo tu robíš? Čo to máš … kde máš okuliare… čo, čo sa to… – Ďalšia rana z delobuchu. Vyhŕkli mi slzy, cítila som gradujúcu zlosť pulzujúcu na spánkoch. Policajt na mňa rozprával, ja som ho nevnímala. Vasil s rozbitím obočím, tržnou ranou na perách a zakrvavenými hánkami. Nie je čas na mrznúce sochy Irena je to tvoj chlap rob s nim niečo. Ozvalo sa niečo v mojej hlave. Čo sa to deje.?
– Tak poznáte ho sakra ženská, nemám čas ponáhľam sa na pitvu kvôli tomu z rána.
– Poznám pravdaže ho poznám je to môj…
– Nie je schopný artikulovať, trepe niečo o mačke zavretej v skrini a že jeho žena pre neho určite príde.
Ťahala som Vasila na metro, neustále sa zastavoval močiť. Reklamným tváram na billboardoch vysvetľoval že mačka v skrini nie je mačka, ale vykuchaná sliepka. Mala som pocit, že nikam nedôjdem. Chcela som sa na neho vykašlať, nechať ho tak napospas osudu. Zúrila som, plakala, prosila.
– Prečo mi to robíš? Čo som ti urobila?
Päť prestupov, stovky vyčítavých pohľadov, odvracajúce sa chrbtom. Točil sa mi svet, bola som z toho unavená. Chcela som aby to už skončilo. Nech sa z tohto odporného dňa preberiem.
Upotená som ho hodila na stoličku v kuchyni, zvalil sa na zem a udrel si hlavu o stôl, ďalšia krv.
Prišlo mi nevoľno. Otočila som sa, zamierila do kúpeľne, pustila vodu. S mokrým uterákom som mu poutierala rany, zvliekla zašpinené handry.
– Predvčerom som Ti to všetko prala a žehlila a zajtra môžem znova, čo s tým kabátom čo budeš nosiť teraz? – rukávy cele od krvi, rozdriapane švy a futro.
– Pod už! Musím ťa umyť, takýto si do postele neľahneš!- Správal sa ako malé decko, priečil sa, objímal ma, chcel ma bozkávať a mne sa len protivil.
Vychudnuté doráňané telo, neprítomný vo výraze a nezmyselne reči totálneho blázna sa váľali v kale zakrvavenej vody. Vyzeral ako zbitý Ježíš.
——————-
Tápam v myšlienkach na spoločnú spomienku, všetky zlievajú sa mi v jednu. Šťastné pocity v kaviarni, keď z jedného hrnka pili sme turka. Na stanici skrývali sa za stĺpy a tvárili sa cudzo. Teple večere, teple postele, teple rána a objatia. Veď nebolo to tak dávno. Keď spustila sa búrka utekali sme do prvého obchodu čo stal nám v ceste. Bolo jedno či zmokneme. V antikvariáte vytiahol prvú knihu z regálu. Hlbokým hlasom chrapľavého starca čítal technické pokyny na výrobu poličky pre prvý ročník strednej technickej priemyslovky. Pivo sŕkali na nábreží a snívali o budúcností. Chcem záhradku s figovníkom, vonku vetrať periny a naháňať sliepky po dvore. Čistiť ti topánky, variť moje kašovité polievky a počúvať tvoje príbehy hrdinské.
Cítila som, že nemám vek, nikdy som sa nenarodila a nikdy neumriem, bez vrások a šedivých vlasov. Bola som Slnkom a on môj Boh…
Prevrátila som sa a natiahla ruku, miesto vedľa mňa bolo prázdne. Zase som sama. Rozhliadla som sa po izbe. Falko spal schúlený v kresle.
– Kam si zas šiel Vasilľ?
Prehodila som cez na seba sveter schmatla sivú mikinu, kľúče a bežala nevedno kam. Pustila som sa smerom k rieke. Nikoho som tam nevidela, Bože kam mohol isť? Je hrozna zima.
Našla som ho na konci nábrežia sedieť na chrbte lavičky.
– Vasil čo blázniš, – sadla som si vedľa neho a prehodila mu mikinu cez plecia. Držal v ruke zapálenú cigaretu a chystal sa potiahnuť si.
– Ty nefajčíš, zabije ta to, prestaň.
– Ty tiež nie a aj tak máme doma načatú krabičku.
– ja viem, čo mám robiť keď niekedy potrebujem cítiť odpustenie, pomyslela so si v duchu.
– Chcem umrieť. Chcem nebyť. Som ti len naobtiaž. Máš so mnou stále len problémy. Som na nič chlap. Neschopný idiot. Neznášam sa. –začal na seba kydať všetok hnoj sveta. Vytiahla som si druhu cigaretu z krabičky.
– Vasil si moje nechcené de ja vue . Videla som ťa v mojich snoch. Mám byť s tebou, Videla som ťa padať z útesov do nekončiacich hlbín, videla som aj tvoj vzlet a odhodlanie žiť. Toto čo sa deje je niečí cudzí sen, nie náš. Neuverím tejto nočnej more. Nepodľahnem pravidlám niečej hre, ktorá so mnou manipuluje ako s figurínou v papierovom divadle.
Ticho sme sedeli vedľa seba drkotali kosťami, držali sa za ruky a pozreli na prúdiacu rieku. Včera som mala chuť umrieť, Vasil sa o to pokúsil a pán Voľkovský šiel na istotu.
Celá debata | RSS tejto debaty